Autor pracuje v Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe
Pomaly sa končí tretí rok vojny na Ukrajine. Dvojtýždňové hrobové ticho fanklubu Moskvy bezprostredne po útoku na nášho suseda dnes vystriedala smršť bizarných predstáv o tom, ako to naozaj s inváziou bolo.
A masovú ochotu pomáhať všetkým, ktorí utekali pred vojnou, dnes už tiež prekrýva skôr nadávka do janičiarov určená tým, ktorým ešte záleží na susedoch.
Postoje predstaviteľov štátu tomu zodpovedajú a treba priznať, že v mnohom, žiaľ, odrážajú spoločenskú realitu.
Celé to akosi začína pripomínať druhú polovicu deväťdesiatych rokov. Slovníkom voči ľuďom s iným politickým názorom, hraním sa na domácu politiku, ale aj odhodlaním klopať na vráta na Východe, keď nás teda nechcú na Západe.
Niežeby pomaly na každom valale nebola nejaká ceduľa o tom, čo sa tam postavilo a obnovilo z peňazí Európskej únie. A možno sa nám máli tridsaťpäť rokov bez vojny či revolúcie aj vďaka tomu amerikánskemu NATO. Veď také niečo v našich končinách naposledy bolo – opravte ma, ak sa mýlim – za cisára pána Františka Jozefa. No stavať na chromého ruského koňa chce odvahu.
Ohúrení pohľadom z limuzíny
Hlavné mesto asi mnohých očarí. Široké bulváre plné áut, neóny a mrakodrapy, múry Kremľa a v ňom ligotavé Fabergého vajcia alebo gigantické čižmy Petra Veľkého.
Ani Petrohrad určite nie je na zahodenie. Aurora, všetky tie kanály a ostrovy, divadlá, Ermitáž a, samozrejme, Gazprom. Čierny štvorec od Maleviča v Ruskom múzeu radšej preskočíme. Veď to bol hádam ešte Ukrajinec, všakáno.
